Rozhovor: Vladimír Dočkal - Nadané dieťa

Nadané dieťa
Júl 2018
FOTOGRAFIA OČAMI DETÍ
CELOSLOVENSKÁ INTERNETOVÁ SÚŤAŽ FOTOGRAFIA OČAMI DETÍ MÁ SVOJHO VÍŤAZA. DVANÁSTY ROČNÍK FOTOGRAFICKEJ SÚŤAŽE PRE ŽIAKOV VYHRAL FILIP KVAŠŇÁK S FOTOGRAFIOU SABÍNA - ŽENA MESTA.
Júl 2018
LEONARDO PREDSTAVIL KÚPELE
ŠESŤROČNÝ PREDŠKOLÁK LEONARDO VINCENTI Z DUBOVÉHO SA STAL VÍŤAZOM CELOSLOVENSKEJ SÚŤAŽE UKÁŽ SVOJE MESTO/OBEC SLOVENSKU. LEONARDA ZAUJALA KULTÚRNA PAMIATKA MODRÝ KÚPEĽ..
Projekt celoslovenskej iniciatívy Rozumieme nadaným
Jún 2018
TETRISOVÉ MAJSTROVSTVÁ
UKLADANIE BLOKOV SKLADAJÚCICH SA ZO ŠTYROCH ŠTVORČEKOV NESTARNÚCEJ HRY TETRIS UPÚTALO NADANÝCH ŽIAKOV Z PREŠOVA. TÍ VENOVALI KONIEC ŠKOLSKÉHO ROKA MAJSTROVSTVÁM TETRISU.
Jún 2018
DETI SKÚŠALI POSLANCOV
NADANÉ DETI SA STRETLI S POSLANCAMI PREŠOVSKÉHO MESTSKÉHO ZASTUPITEĽSTVA V KLUBE NADANÝCH DETÍ. NADANÍ ŠKOLÁCI ZÁROVEŇ SKÚŠALI POSLANCOV Z LOGICKÉHO MYSLENIA.
Nadané dieťa
Prejsť na obsah

Rozhovor: Vladimír Dočkal

Aktivity
Rozhovor s Vladimírom Dočkalom (rok 2014): "Každé dieťa je jedinečné".

doc. PhDr. Vladimír Dočkal, CSc. pracuje s deťmi už vyše tridsať rokov. Po revolúcii bol úspešným riaditeľom bratislavského Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, dnes už nie je vedeckým pracovníkom v rovnakom ústave. Vladimír Dočkal je právom označovaný za stálicu na slovenskom psychologickom nebi.
Od roku 1971 pracujete vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave. Čo bolo impulzom ovplyvňujúcim Vaše rozhodnutie venovať sa štúdiu psychológie, ktorej sa napokon venujete celý život?
Na to mám až tri odpovede: 1. Vo veku, keď som sa rozhodoval o vysokoškolskom štúdiu, ma bavilo priveľa vecí a nechcel som sa úzko špecializovať. Psychológia ponúkala akési pokračovanie vo všeobecnom vzdelávaní. 2. Mal som pocit, že sa na nič „poriadneho“ (rozumej matematika, technika) nehodím. Voľba psychológie bola logickým vyústením tohto pocitu. 3. Bolo krátko po sovietskej okupácii Československa a ja som citlivo vnímal, ako sa ľudia menia, prispôsobujú zlu, niektorí sa s tým zlom dokonca postupne stotožňujú. Psychológia ponúkala možnosť aspoň čiastočne týmto ľudským premenám porozumieť. Že som zakotvil pri detskej psychológii, bola v podstate náhoda.

Ako vnímate súčasnú generáciu detí v porovnaní s deťmi v prechádzajúcich desaťročiach. Sú dnešné deti menej disciplinované, menia sa ich záujmy či pohľad na svet?
Deti sú skutočne menej disciplinované, ale to je odraz zmenených podmienok a výchovných prístupov už v rodinách a potom v škole, ktorá nevie a ani nemá možnosti efektívne výchovne pôsobiť. V pozadí mnohých problémov v detskom správaní je skutočnosť, že deti sú oproti minulosti často ochudobnené o hlbší individuálny vzťah s dospelými (rodičia nemajú čas, na učiteľa je tých detí v triede priveľa). Čudovali by ste sa, ako taký malý grázel vie byť normálny, zdvorilý a príjemný, keď sa mu niekto dospelý úprimne individuálne venuje - nie ako jednému z tridsiatich, ale práve len ako jemu jedinému a jedinečnému. Čo sa týka záujmov, prirodzene sa menia a sú za tým najmä počítače a internet. Tieto technológie však okrem veľkých výhod prinášajú aj veľké riziká, najmä vo vzťahu k sociálnemu vývinu. Všimnite si, ako sa v posledných rokoch zmenil význam slova priateľ. A čím viac „priateľov“ má dieťa na facebooku, tým menej tak potrebných intímnych priateľstiev uzatvára v reálnom živote. Vzniká tiež nový druh závislosti, ktorý deti ohrozuje včaššie, než závislosti tak povediac „klasické“. Aj výhoda spočívajúca v ľahkom prístupe k informáciám je často nevýhodou: dieťa je informáciami zahltené, dostávajú sa k nemu neroztriedené a nevie ich spracovať. To môže spôsobovať komplikácie aj nejednému nadanému dieťaťu, ak ho svetom tých informácii niekto citlivo nesprevádza. Osobne sa problematike súvisiacej so vzťahom detí k IKT nevenujem, mladší kolegovia sa však touto témou už intenzívne zaoberajú a verím, že ich poznatky sa budú dať využiť v prospech zdravého vývinu našich detí aj v prostredí virtuálnych sietí.

Pri pohľade na vašu celoživotnú prácu sa nedá prehliadnuť vedecko-výskumná a editorská prax, či  publikačná činnosť pojednávajúca o problematike žiakov so všeobecným intelektovým nadaním. Charakterizujte stručne, čo je to vlastne talent a čo nadanie?
„Žiak so všeobecným intelektovým nadaním“ je termín pochádzajúci zo slovenského školského zákona a priznám sa, že ho úprimne neznášam. Ak používame termín žiak (dieťa) „s nadaním“, znamená to, že predpokladáme aj existenciu detí „bez nadania“. To znie až urážlivo. Ale predovšetkým - nie je to pravda. V hovorovej reči síce možno mať alebo nemať nadanie, ale je to podobné, ako možno mať (ak sme chorí) alebo nemať (ak chorí nie sme) teplotu. V skutočnosti máme nejakú teplotu vždy a správna otázka lekára pacientovi neznie: máš teplotu, ale akú máš teplotu. Ani psychológ by sa nemal pýtať, či dieťa má nadanie, ale aké je nadanie toho ktorého dieťaťa. Ak je nadanie dieťaťa v niektorej oblasti nadpriemerné, hovoríme, že je to nadané dieťa. Ak je nadpriemerné v oblasti rozumových (intelektových) činností, nazývame ho intelektovo nadaným dieťaťom. Za nadanie sa kedysi pokladali zdedené vlohy, neskôr schopnosti, no súčasná psychológia vidí nadanie ako mnohorozmernú a vyvíjajúcu sa ľudskú charakteristiku. Za slovom nadanie (alebo jeho synonymom talent) sa skrývajú všetky vlastnosti, ktoré človeku pomáhajú úspešne vykonávať činnosť. Sú to nielen schopnosti (bez ktorých by to nešlo), ale aj osvojené vedomosti a zručnosti, ktoré sa na základe schopností rozvíjajú a tým pomáhajú rozvíjať schopnosti na vyšších úrovniach. Spolu s telesnými charakteristikami tvoria schopnosti, vedomosti a zručnosti niečo ako hardvér, ktorý som kedysi nazval inštrumentálnou zložkou nadania. Aby celý komplex fungoval, treba dodať kvalitný softvér, tzv. aktivačnú zložku. Tú tvorí aktívnosť, motivácia podávať výkon, záujmy, vôľové vlastnosti a snaha o sebarealizáciu. Všetky tieto vlastnosti má do istej miery vyvinuté každý človek, preto o nikom nemožno povedať, že je bez nadania. Avšak ak sú uvedené vlastnosti namiešané v správnom pomere a dostatočnom množstve, umožňujú jednotlivcovi podávať úspešné výkony a my ho hodnotíme ako nadaného či talentovaného. Ak sú namiešané tak, že jednotlivca vedú k tvorivým výkonom, mali by sme si jeho talent osobitne vážiť. A rád by som zdôraznil, že vážiť si treba nielen intelektové nadanie, ale aj talenty, ktoré sa prejavujú v umení, v športe, ale aj v akejkoľvek inej činnosti, vrátane činností praktických.

Ako si máme vo všeobecnosti predstaviť intelektovo nadaného žiaka? V čom je výnimočný - iný oproti svojim rovesníkom?
Nadanie, o ktorom predpokladáme, že je za úspešnosť človeka zodpovedné, priamo pozorovať nevieme. To, čo môžeme registrovať, je práve tá úspešnosť. Dieťa, ktoré je v rôznych činnostiach úspešnejšie než väčšina jeho rovesníkov, pokladáme za nadané. Intelektovo nadané dieťa si viac pamätá a rýchlejšie sa učí- tu nemám na mysli iba školské učenie. Sú nadané deti, ktorým sa v škole nedarí, pretože to, čo sa učia a spôsob, ako sa učia, ich nemotivuje prejaviť svoj talent. Podnety často hľadajú inde a v škole môžu byť nielen neúspešné, ale aj problémové. Na vyučovaní sú duchom neprítomné, alebo vyrušujú, rozprávajú či vykrikujú, hoci neboli vyzvané. Samozrejme to neplatí o každom nadanom, dokonca ani o väčšine z nich. Ale treba rátať s tým, že nadaný žiak nemusí byť vždy bezproblémový. Typickým prejavom nadaných detí je vyhľadávanie podnetov, ktoré sú primerané ich talentu - a také im škola nie vždy vie poskytnúť. Nadaní sú výnimočne aktívni, až hyperaktívni; od detí s ADHD sa však líšia tým, že ako náhle ich niektorá činnosť zaujme, prejavy hyperaktivity sa strácajú a ony sa do práce vedia neuveriteľne zahĺbiť. Potom je ťažko ich sústredenie prerušiť. Niektorí nadaní sa preto môžu javiť ako tvrdohlaví a ťažko zvládnuteľní, o mnohých možno povedať prinajmenšom to, že sú nonkonformní. Typickým znakom nadaného dieťaťa je široké spektrum záujmov, väčšinu priťahuje hľadanie nového, objavovanie, experimentovanie.

Mnohí rodičia vidia svoje dieťa ako jedinečné, možno vynímajúce sa zo skupiny „bežných“ detí - rovesníkov dieťaťa. Je preto bežné, že sa obracajú práve na psychológov s prosbou o diagnostiku dieťaťa. Ako prebieha diagnostika a čo rozhoduje o tom, že dieťa je / patrí do skupiny intelektovo nadaných? Je diagnostika jednorazovým stretnutím psychológa s dieťaťom, odkiaľ si dieťa odnáša potvrdenie o „jedinečnosti“ a rodič dobrý pocit?
Každé dieťa je jedinečné - viete si predstaviť, že by sme boli všetci rovnakí? Tá jedinečnosť však nemusí spočívať práve vo výnimočnom intelektovom nadaní. Bol u mňa nedávno na vyšetrení chlapec, ktorého rodičia si chceli potvrdiť svoje presvedčenie, že majú nadané dieťa. Tak citlivého, empatického a sociálne zdatného klienta som azda ešte nemal. No rodičia odchádzali smutní. Chlapcov inteligenčný kvocient bol iba priemerný a jeho sociálny talent pre nich nič neznamenal.  Žiaľ, dnes sa z intelektového nadania stalo čosi natoľko žiaduceho, že mnohým rodičom prináša zaradenie ich dieťaťa medzi „intelektovo nadané“ neuveriteľné uspokojenie. Aby takéto zaradenie dosiahli, sú ochotní chodiť s potomkom od psychológa k psychológovi, kým im niektorý to „vysvedčenie“ nevydá. Seriózne vyšetrenie nadania nie je možné urobiť na jednom stretnutí a jedným testom. Na Slovensku sa pri identifikácii intelektovo nadaných detí uplatňuje postup, ktorý predpisujú metodické pokyny schválené ministerstvom školstva, je teda vytvorený predpoklad, aby bolo nadanie posudzované v Sobranciach rovnako ako v Bratislave. Zohľadňujú sa výsledky vo viacerých skúškach intelektu, hodnotí sa tvorivosť, pozornosť, motivácia; ak ide o žiaka, aj jeho  školská úspešnosť. Ako intelektovo nadané sa označujú dve, maximálne päť percent žiakov príslušného ročníka. Čo laici ťažko chápu, je, že každý odborník môže z tých istých podkladov urobiť iný záver. Je to však podobné situácii, keď rôzni lekári rozlične diagnostikujú toho istého pacienta. Tomu sa, žiaľ, nedá vyhnúť.

Charlie Chaplin raz povedal: „Dedičnosť je to, v čo veríme, keď máme inteligentné deti.“ Definície inteligencie rôznych psychológov tiež v sebe nenesú známky rovnosti. Ako by ste definovali inteligenciu?
Veď je to úžasné, ak mám inteligentné dieťa, musí to mať po mne. Možno som v živote v ničom nevynikal, ale ak po mne dieťa zdedilo inteligenciu, dodáva mi to vo vlastných očiach i v očiach tých, ktorí to o mojom dieťati vedia, hodnotu. Ak moje dieťa príliš rozumu nepobralo, asi sa dedičnosťou príliš chváliť nebudem. Samozrejme, že v jednom i druhom prípade sa schopnosti dieťaťa vyvíjali na základe nejakých genetických predpokladov. Tie samé o sebe však inteligenciu netvoria. Viera, že inteligencia je dedičnou dispozíciou a že ju ako takú možno zmerať pomocou inteligenčného testu vznikla v USA začiatkom minulého storočia a neuveriteľne pevne sa drží pri živote, napriek tomu, že v tej istej Amerike ešte v polovici minulého storočia psychológovia dokázali, že to nie je pravda. Jeden z najvýznamnejších, J. P. Guilford, hovoril o inteligencii dokonca ako o výsledku vzdelávania. A ako to vidím ja? Inteligencia sa na základe genetických dispozícií rozvíja v priebehu života a pôsobenie prostredia (vrátane vzdelávania) má na jej rozvoj výrazný vplyv. To, čo bežne hodnotíme ako prejavy inteligencie, vrátane výsledkov IQ testov, sú samozrejme prejavy už rozvinutých, výchovou ovplyvnených schopností. Ich predpokladaný genetický základ diagnostikovať nevieme. Genetické vyšetrenie nás môže upozorniť skôr na limity rozvoja intelektu (napr. pre dieťa s Downovým syndrómom sú vyššie úrovne inteligencie nedostupné), než na to, či sa dieťa prejaví ako nadané. Toľko možno povedať k dedičnosti, treba sa však vyjadriť aj k obsahu pojmu inteligencia. Tých definícií je v psychológii neúrekom, každá zdôrazňuje niektorý aspekt a na každej niečo bude. Ja chápem inteligenciu predovšetkým ako schopnosť (skôr súbor schopností), ktorá človeku umožňuje účelne sa prispôsobovať premenlivému prostrediu (čo zahŕňa aj schopnosť prispôsobovať si, resp. meniť  to prostredie). O niečo užšia definícia chápe inteligenciu ako schopnosť učiť sa, čím nie je myslené školské učenie ale všeobecné obohacovanie sa skúsenosťami. Takéto chápanie dopĺňa vymedzenie inteligencie ako schopnosti riešiť problémy (teda tvorivo uplatniť naučené). Ďalšou možnosťou je definovať inteligenciu ako schopnosť pracovať s informáciami (tá vlastne stojí v pozadí všetkých predchádzajúcich definícií). Dôležité je, že inteligenciu nemožno vnímať ako jednu celistvú schopnosť, ale ako štruktúru schopností, takže na jej poznanie nestačí aplikovať jeden jednoduchý test.

Je meranie inteligencie jediným nástrojom pre špecifikáciu skupiny intelektovo nadaných žiakov?
V USA existujú štáty, kde je pre určenie intelektovo nadaného žiaka smerodajný číselný výsledok konkrétneho predpísaného testu. Tak je žiak, ktorý pri jednorazovom testovaní dosiahol 130 bodov IQ, pokladaný za nadaného a žiak, ktorý dosiahol 129 bodov, medzi nadaných zaradený nie je. Takýto postup by mi nesmierne uľahčil situácie, keď musím ctižiadostivým mamičkám vysvetľovať, prečo práve to ich dieťa nepokladám za výnimočne nadané. Zo všetkého, čo som povedal doteraz, ale vyplýva, že ak chcem úroveň nadania dieťaťa odhadnúť seriózne, nemôžem vychádzať z jedného čísla. To isté dieťa môže dosiahnuť rôzne IQ ak použijem rôzne testy, či ak ho budem testovať viac ráz. Rovnako ako ten istý atlét zabehne svojich 100 metrov na rôznych štadiónoch a v rôznych dňoch za iný čas. IQ je mierou konkrétneho výkonu v konkrétnom teste, v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste, nie mierou vlastnosti dieťaťa. Na tú vlastnosť - v tomto prípade inteligenciu- z jeho testového výkonu iba usudzujeme. Čím viac hodnôt IQ máme k dispozícii, tým je posúdenie inteligencie dieťaťa spoľahlivejšie. Rovnako ako nadanie športovca neposudzujeme na základe jediného (možno náhodného) výkonu, ale na základe jeho opakovanej výkonnosti. Preto je posúdenie inteligencie vecou odborného úsudku psychológa. Testovať by mal viackrát, okrem toho každý moderný test inteligencie poskytuje niekoľko čísel, vyjadrujúcich štruktúru rozumových schopností. Tieto čísla slúžia psychológovi iba ako podklady - podobne ako lekárovi slúžia čísla z laboratórnych vyšetrení ako podklady pre stanovenie diagnózy, no nie sú s ňou totožné. Dôležité je upozorniť, že používané testy IQ vôbec nezohľadňujú úroveň tvorivých schopností, ktoré z definície medzi intelektové schopnosti patria. A nadanie, ako som už povedal, nie je totožné iba so schopnosťami. Ak napríklad žiak podá nadpriemerný výkon v teste kvantitatívneho usudzovania, no matematika ho vôbec nezaujíma, sotva by som ho mohol vyhlásiť za matematicky nadaného. Nadanie takého Edisona nespočívalo iba v jeho IQ, ale vo veľkej miere v jeho vôli, húževnatosti, vytrvalosti, s akou sa vrhal do svojich experimentov. Psychológ teda musí pri identifikácii intelektovo nadaných žiakov použiť okrem inteligenčných testov aj skúšky tvorivosti a posúdiť mnoho ďalších vlastností, ktoré podmieňujú úspešnosť žiaka.

Aký dôraz sa kladie na emocionálnu inteligenciu pri testovaní detí, či v oblasti edukácie (výchovy a vzdelávaní) žiakov so všeobecným intelektovým nadaním?
Úvahy o emocionálnej inteligencii sú dnes populárne, vo výchovno-vzdelávacom procese sa však táto vlastnosť zohľadňuje minimálne a to isté platí pre identifikáciu intelektovo nadaných detí. S akcelerovaným rozvojom kognitívnych (poznávacích) schopností, ktoré tvoria podstatu inteligencie, nemusí rozvoj tzv. emocionálnej inteligencie vôbec držať krok. Intelektovo nadané deti sú naopak často opisované ako emočne a sociálne málo zrelé. To nemusí byť celkom pravda: ak šesťročné dieťa podáva intelektové výkony na úrovni desať až dvanásťročného a emocionálne reaguje ako šesťročné, javí sa nám ako nezrelé, hoci jeho emocionalita v skutočnosti zodpovedá jeho veku.  Nadanie sa často vyvíja disproporčne. Pri jeho posúdení musíme zvážiť, ktorá disproporcia je akceptovateľná a ktorá by už znamenala, že sa o nadané dieťa nejedná. Pri posudzovaní intelektového nadania nie je úroveň emocionálneho vývinu dieťaťa identifikačným kritériom. Treba ju však sledovať, aby sme získali plastický obraz o detskej osobnosti. A emocionálnu inteligenciu detí, vrátane tých intelektovo nadaných, by sme sa mali snažiť rozvíjať. Nesúhlasím s názorom, že nadané dieťa „má právo“ byť emocionálne a sociálne neprispôsobivé. Intelektové nadanie, pri ktorého formovaní by sme emocionálnu inteligenciu pokladali za bezcennú, by sa mohlo neskôr prejaviť napríklad spôsobom, ktorým svoj talent realizoval taký doktor Mengele... Preto by sme pri edukácii nadaných detí mali vždy vychádzať z toho, že pedagogický proces nie je len vzdelávaním, ale aj výchovou.

Je pre dieťa lepšie ho vzdelávať v triede pre intelektovo nadaných alebo formou integrácie v bežnej triede?
To je zle položená otázka. Neexistuje totiž nejaké všeobecné dieťa. Každé je iné a každému môže vyhovovať iný typ edukácie. Ak by sme tieto dva prístupy postavili proti sebe, potom má segregovaná edukácia nadaných potenciál prinášať lepšie vzdelávacie výsledky, integrovaná edukácia má lepšie predpoklady pre výchovné pôsobenie. Treba však povedať, že vzdelávanie v špecializovanej triede a v bežnej triede nie sú navzájom sa vylučujúce protiklady, ale dva póly kontinua, ktoré zahŕňa aj postupy, kedy deti z triedy pre nadaných absolvujú časť vyučovania spolu s „bežnými“ rovesníkmi (to sa u nás, žiaľ, nevyužíva), alebo postupy, keď integrovane vzdelávaní nadaní žiaci absolvujú časť vyučovania v triede pre nadaných, v triede vyššieho ročníka, v oddelenej skupine s rozširujúcim programom... Náš školský systém umožňuje využívať všetky tieto postupy. Vo všeobecnosti možno povedať, že posúvanie dieťaťa smerom k oddelenej alebo integrovanej edukácii by malo zohľadňovať jeho vek (pre mladšie deti je vhodnejšia integrácia), úroveň nadania (čím je nadanie extrémnejšie, tým vhodnejší môže byť separovaný variant), pridružené problémy (ak má nadané dieťa poruchy učenia, nejaký druh postihnutia ap., zvyčajne je ľahšie vyjsť jeho potrebám v ústrety v špecializovanej triede), regionálna dostupnosť toho ktorého typu edukácie a želanie rodičov. Odborník má rodiča upozorniť  na klady a riziká rôznych možností a odporúčať mu taký spôsob edukácie, ktorý je podľa neho pre konkrétne dieťa najvhodnejší; rozhodnutie je však na zákonnom zástupcovi a on zaň nesie plnú zodpovednosť.

Predstavy verejnosti o intelektovo nadanom žiakovi sú vždy sprevádzané pocitmi, že daný žiak je najlepší v každej oblasti, nevyrušuje, pekne píše, číta, počíta, počúva pokyny učiteľa, proste je „bez chyby“. Sú tieto predstavy skutočne reálne?
Existujú aj také deti a nie je ich medzi nadanými až tak málo. Nadaným žiakom  sa však nevyhýbajú ani rôzne problémy, ktoré poznáme z bežnej populácie. Možno o voľačo častejšie sú sociálne problémy - dieťa sa nemá s rovesníkmi o čom rozprávať, im sa javí ako “kockatá hlava“, nuž vznikajú nedorozumenia. Ale sú aj nadaní, ktorí sú medzi rovesníkmi mimoriadne obľúbení; veľa závisí od ich povahových vlastností. Nepochopenie zo strany dospelých môže - rovnako ako u priemerných detí - viesť k problémovým prejavom  v správaní. Podobné dôsledky môže mať zvýšená aktivita a nižšia potreba spánku. Dôležité je vedieť, že nadaných možno nájsť aj medzi ľuďmi s telesným či zmyslovým postihnutím i s ľahšou formou autistickej poruchy (Aspergerov syndróm). Hoci je inteligencia definovaná ako schopnosť učiť sa, intelektovo nadaný žiak môže trpieť aj poruchami učenia; pri nich totiž nie je narušené čerpanie zo životných skúseností, iba špecifické formy školského učenia. Niektorí nadaní môžu mať aj poruchu pozornosti, spojenú prípadne s hyperaktivitou, ktorá uplatnenie talentu výrazne komplikuje. Všetky tieto prípady si vyžadujú mimoriadnu pozornosť. Vo výchovno-vzdelávacom procese treba takýmto žiakom, a to aj keď navštevujú triedu pre intelektovo nadaných, pripraviť individuálny výchovno-vzdelávací program, ktorý počíta so špeciálnopedagogickými intervenciami. To už by ale bola iná téma.

Rozhovor poskytnutý pre iqkids.sk a časopis Špeciálny pedagóg (2014). Pýtal sa Ľuboš Lukáč.

ORGANIZÁTOR
Centrum pedgogicko-psychologického poradenstva a prevencie, Sabinov
Created with WebSite X5
COPYRIGHT@2013-2018
O NÁS
Projekt celoslovenskej iniciatívy Rozumieme nadaným
Nadané dieťa
Rozumieme nadaným
VŠETKY MATERIÁLY PUBLIKOVANÉ NA TEJTO STRÁNKE SÚ CHRÁNENÉ AUTORSKÝM ZÁKONOM A ICH PREBERANIE BEZ SÚHLASU AUTOROV JE ZAKÁZANÉ.
Návrat na obsah